Poľovačky na jeleňa a diviaka
Minulý týždeň skončil čas lovu určený na jeleňa a jelenča. Takmer celý druhý januárový týždeň sme strávili poľovaním na jeleňa a diviaka (lanštiak).
Pondelok večer sme sa spolu so strýkom vybrali na poľovnícku chatu v okolí obce Zemplínska Teplica. Je to neďaleko mesta Trebišov, kde sa usilujeme stať členmi tamojšieho revíru ,,NOMŠA“. Otcov strýko je v tomto revíry členom a my ako hostia, sme mohli spolu s ním poľovať na vybranú zver.
Na chatu sme prišli už v neskorých hodinách tak sme sa rozhodli že prenocujeme a na posed sa vyberieme až skoro ráno. Budíček už o štvrtej ráno ma veľmi nepotešil ale keď som sa už dal na to poľovníctvo tak som vstal a išiel s mojím otcom na určené miesto. Vonku bolo dosť chladno a strýko nás upozorňoval nech sa dostatočne oblečieme, lebo sedieť na posede v zime nie je žiadna prechádza rúžovým sadom. Posed bol otočený smerom k lúke. Pred posedom asi vo vzdialenosti 75 až 80 metrov bola vysypaná návnada - siláž. Na posed sme došli niečo pred svitaním, vonku ešte bola tma a my, dvaja novici, sme sa štverali hore na posed. Usadili sme sa, zababušili do deky a spacích vakov ktoré sme si so sebou vzali. Po chvíli sedenia hore sme započuli jemné zašuchotanie v lese. Na naše nešťastie k nám vietor nebol prívetivý a zafúkalo od lúky smerom do lesa. Započuli sme len zlomenie konárika, skok smerom do lesa a po zveri už nebolo ani chýru ani slychu. Sedeli sme na posede dokedy nevyšlo slnko. Potom sme zhodnotili, že čas už nehrá v náš prospech. Tak sme sa postavili pobrali vec a vrátili sme sa späť na chatu.
Štvrtok sa situácia opakovala našim príchodom na chatu, vyštveraním sa na posed a čakaním na zver. Zmenili sme miesto a verili v úspech. Bolo pol siedmej ráno keď sa diviaci ulakomili na kukuricu a prvý výstrel z otcovej ZKK 600 vky znamenal zásah do čierneho a prvá trofej bola na svete. Prvý lanštiak ktorého otec trafil bol 50 kilový kanec, ktorého sme museli stiahnuť z kože a vypitvať. Prvý krát som ochutnal tzv. jagerek (poľovnícke právo), nevravím že bolo zlé, ale stehno by podľa môjho gusta bolo lepšie. Keďže nás tam bolo viac, tak sme diviaka rozštvrtili a rozdali aj ostatným poľovníkom. Niečo sa samozrejme nechalo aj pre poľovnícky ples, ktorý sa tohto roku uskutoční už po 3krát v obci Zemplínska Teplica.
Jeden diviak nám nestačil a do revíru sa vraciame už 3-krát za posledný týždeň. No tento krát do revíru prichádzame o niečo skôr a ideme na večernú poľovačku, nie rannú ako to bolo v dvoch minulých prípadoch. Opäť meníme miesto a ako posiedku využívame auto a nie posed. Napadol čerstvý sneh, vonku sa ochladilo a my zase dúfame, že sa diviaci ulakomia na kukuricu. Sedíme a čakáme, zrazu sme z húštiny započuli diviakov. Diviakov bolo počuť bližšie k nám no zrazu sa otec v aute pohol, jeho pohybom vznikol zvuk, nastalo ticho a po z húštin zrazu nebolo počuť nič. ,,Diviaky sa prepadli pod zem ?“ spýtal som sa otca. Otec mi na odpovedal, že divá zver má veľmi dobrý sluch a vyruší ju aj jemný zvuk ktorý nie je pre nich normálny. Premrhali sme našu šancu a obaja sa po hodine čakania zhodli, že je čas odísť. Slnko sa už schovalo za horizont a čas už bol prívetivý odchodu.
Naučil som sa niečo nové o zveri kde sa zdržiava a že lov takejto zveri nie je len taký jednoduchý. Nie je len ísť do lesa a sadnúť na posed, za zverov treba chodiť treba sa o ne aj starať prikrmovať ich a vyhľadávať mieste kde sa nachádzajú. Divá zver za vami nepríde len tak. No strelený diviak zo štvrtka nás potešil a dodal nám aj vôľu pokračovať ďalej v poľovníctve.
Naše ďalšie poľovačky budú zamerané na líšky . V čo dúfam hlavne ja, keďže sa budem môcť zapojiť do lovu na ne aj ja a nebudem len v úlohe pozorovateľa. Napadnutý sneh, teploty pod nulou, sú vhodnými podmienky na lov tejto škodnej. Zo srsti z líšok by sme si chceli vytvoriť „pončo“ ktoré budeme využívať pri poľovačkách na posedoch v zime. Veď čo ochráni človeka od zimy lepšie ako srsť zvieraťa.